Navigácia: DETI-A-MAMY >
Desať najväčších omylov antikapitalistov - Rainer Zitelmann
Značka: Ikar
Kategória: Knihy | Odborná literatúra | Politika
Popis:
Desať najväčších omylov antikapitalistov - Rainer Zitelmann, Vydavateľ: MAFRA Slovakia a.s., Väzba: Knihy viazané, Počet strán: 352, Rok vydania: 2022 Rainer Zitelmann skúma desať najčastejších výhrad voči kapitalizmu: kapitalizmus vedie k hladu a chudobe, rastúcej nerovnosti, zbytočnej spotrebe, ničeniu životného prostredia, zmene klímy a k vojnám. Kritici tvrdia, že tento systém uprednostňuje zisk pred ľudskosťou, vytvára dominantné monopoly a podkopáva demokraciu. Zitelmann postupne skúma každý z týchto argumentov a odhaľuje kritické chyby, ktoré ich vyvracajú. Na každé obvinenie ponúka protiargumenty a využíva množstvo historických dôkazov a faktov, ktoré otvárajú oči a dokazujú, že to nie je kapitalizmus, ktorý zlyhal, ale storočie antikapitalistických experimentov.Druhá časť knihy sa zaoberá vnímaním kapitalizmu v Európe, USA, Latinskej Amerike a Ázii a vychádza z prieskumu verejnej mienky, ktorý si špeciálne objednala spoločnosť Ipsos MORI v dvadsiatichšiestich krajinách. Jeho výsledky sa v tejto knihe zverejňujú po prvý raz. Ukážka1.Kapitalizmus je zodpovedný za hlad a chudobuKapitalizmu sa často kladie za vinu, že na svete sú hlad a chudoba. Čo si o tom myslíte? Podiel svetovej populácie žijúcej v chudobe sa za posledné dekády znížil, zvýšil alebo nezmenil? V roku 2016 sa v prieskume medzi 26 000 respondentmi z 24 krajín zisťovalo, aký je ich názor na absolútnu chudobu počas ostatných 20 rokov. Iba 13 percent z nich verilo, že sa miera chudoby znížila. Naopak, až 70 percent bolo presvedčených, že sa zvýšila. Takéto chybné vnímanie bolo zvlášť výrazné v priemyselných krajinách. Napríklad v Nemecku iba osem percent respondentov verilo, že sa podiel ľudí žijúcich v absolútnej chudobe vo svete znížil. Štúdia z dielne spoločnosti Ipsos MORI viedla v roku 2017 k podobným záverom. V súlade s tým iba 11 percent nemeckých respondentov bolo presvedčených, že vo svetovom meradle sa absolútna chudoba znížila, pričom v Číne si to myslelo 49 percent opýtaných. Absolútna chudoba sa definuje pomocou nákladov na kôš základných tovarov a služieb. Každý, kto nedokáže získať tento kôš tovarov, sa považuje za chudobného v „absolútnom“ vyjadrení. Pred vznikom kapitalizmu žila väčšina ľudí vo svete v extrémnej chudobe. V roku 1820 žilo v absolútnej chudobe asi 90 percent svetovej populácie. Dnes je to menej ako 10 percent. A čo je najpozoruhodnejšie, po konci komunizmu v Číne a iných krajinách v posledných desaťročiach pokles chudoby nabral také tempo, ako v žiadnej predchádzajúcej ére ľudských dejín. V roku 1981 bola absolútna miera chudoby 42,7 percenta. Do konca tisícročia klesla na 27,8 percenta a po roku 2021 sa dostala pod 10 percent. Dôležitý je práve trend, ktorý trvá desaťročia. Je pravda, že v protiklade s pôvodnými očakávaniami Svetovej banky, ktorá tieto údaje zbiera, v posledných pár rokoch chudoba vzrástla. Stalo sa tak však najmä v súvislosti s následkami globálnej pandémie Covid-19, keďže sa situácia zhoršila v krajinách, kde už bola chudoba relatívne veľká. Aj ďalšie dlhodobé trendy poskytujú dôvod na povzbudenie. Napríklad počet pracujúcich detí na svete významne klesol z 246 miliónov v roku 2000 na 160 miliónov po dvadsiatich rokoch. Pokles nastal napriek skutočnosti, že svetová populácia v rovnakom období narástla zo 6,1 miliardy na 7,8 miliardy ľudí. Ak chceme porozumieť problematike chudoby, musíme sa pozrieť do dejín. Mnoho ľudí verí, že kapitalizmus je základnou príčinou svetovej chudoby a hladu. Majú úplne nerealistický obraz o predkapitalistickej ére. Johan Norberg, ktorý napísal knihu Progress (Pokrok), bol v mladosti antikapitalistom. Priznáva, že nikdy nerozmýšľal o tom, ako ľudia žili pred priemyselnou revolúciou. „Skôr som o tom rozmýšľal ako o dnešnej exkurzii na vidiek.“ Popredná nemecká ľavicové politička Sahra Wagenknechtová v knihe Die Selbstgerechten (Pokrytecký) uvádza, že ľudia pred kapitalizmom bezpochyby žili v odriekaní, avšak tieto podmienky oslavuje za to, že prispeli k „oveľa pokojnejšiemu, k prírode vrúcnejšiemu životu, integrovanému do súdržných spoločenstiev“, čo bolo v porovnaní s kapitalizmom „pozitívne idylické“.Vo svojej známej štúdii o postavení robotníckej triedy v Anglicku Fridrich Engels opisoval pracovné podmienky raného kapitalizmu najdrastickejšími výrazmi a maľoval idylický obraz domácich pracovníkov pred tým, ako práca so strojmi a kapitalizmus prišli ruka v ruke zničiť tento prekrásny život: „Týmto spôsobom mali robotníci celkom príjemnú existenciu, viedli statočný a pokojný život v najväčšej zbožnosti a počestnosti a ich materiálne postavenie bolo tiež omnoho lepšie ako postavenie ich potomkov; nemuseli sa prepracovávať, nerobili viac, ako sa im chcelo, a jednako si zarobili na to, čo potrebovali, mali dosť času na zdravú prácu vo svojej záhrade alebo na poli, na prácu, ktorá sama osebe bola zotavením, a mohli sa okrem toho ešte zúčastňovať na rôznych zábavách a hrách svojich susedov; a všetky tieto hry s kolkami, s loptami atď. prispeli k udržaniu zdravia a posilneniu tela. Boli väčšinou silní, dobre stavaní ľudia, ktorí sa vo svojej telesnej konštrukcii ničím nelíšili od svojich roľníckych susedov. Ich deti vyrastali na voľnom, vidieckom vzduchu a ak svojim rodičom pri práci pomáhali, stávalo sa to iba tu a tam a o osem alebo dvanásťhodinovom dennom pracovnom čase nemohlo byť ani reči.“ Engels pokračuje: „Boli to ‚vážení‘ ľudia a dobrí otcovia rodín, žili mravne, lebo nemali príležitosť žiť nemravne, keďže v blízkosti neboli krčmy ani verejné domy a pretože hostinský, ku ktorému si tu a tam zašli uhasiť smäd, bol sám ‚vážený‘ muž a väčšinou aj veľkonájomca, ktorý si potrpel na dobré pivo, prísny poriadok a včasnú záverečnú hodinu. Deti si nechávali po celý deň doma a vychovávali ich k poslušnosti a bohabojnosti.“ Mladí ľudia podľa Englesa „vyrastali spolu v idylickej prostote a dôvernosti až do sobáša“. Jedinú Englesovu negatívnu poznámku nájdeme v pokračovaní: „boli duševne mŕtvi, venovali sa iba svojim malicherným, súkromným záujmom, svojim krosnám a svojej záhradka a nevedeli nič o mohutnom hnutí, ktoré hýbalo svetom. Cítili sa príjemne vo svojom pokojnom skleníkovom živote a nikdy by sa neboli bez priemyselnej revolúcie dostali z tohto, síce veľmi romantického a pohodlného, ale jednako len človeka nedôstojného života.“ Obraz, aký majú mnohí ľudia o živote v predkapitalistických časoch, sa takýmito romantizovanými zobrazeniami zmenil na nepoznanie. Pozrime sa teda objektívnejšie na predkapitalistickú dobu v rokoch a storočiach pred rokom 1820.Chudobu v žiadnom prípade nespôsobil kapitalizmus. Existovala dlhý čas a tisícročia formovala ľudské životy. Chudoba nemá príčiny – prosperita má. Známy francúzsky historik Fernand Braudel napísal jednu zo všeobecne uznávaných prác o spoločenských dejinách od 15. do 18. storočia: Civilisation matérielle, économie et capitalisme (XVe-XVIIIe siecles) (Materiálna civilizácia, ekonómia a kapitalizmus, 15.–18. storočie, v anglickom vydaní: Civilization and Capitalism, 15th-18th Century, Vol. I: The Structures of Everyday Life). V knihe uvádza, že dokonca aj v relatívne bohatej Európe existovali neustále hospodárske poklesy a hlad. Výnosy z obilnín boli také úbohé, že dve po sebe idúce zlé úrody spôsobili katastrofu.11 Aj v takom privilegovanom Francúzsku bolo v 17. storočí 11 veľkých hladomorov a 16 v nasledujúcom. Braudel podotýka, že tieto čísla sú pravdepodobne ešte príliš optimistické. V podobnej situácii boli všetky európske krajiny. Napríklad v Nemecku mestá a štáty neustále ničil hlad, jeden hladomor striedal druhý. Mnoho ľudí verí, že k hladu a chudobe viedla industrializácia a urbanizácia. Braudel píše, že ľudia na vidieku niekedy zažívali ešte väčšie utrpenie: „Roľníci žili v stave závislosti od obchodníkov, miest a šľachty, pričom vlastné zásoby takmer nemali. V prípade hladomoru nemali žiadne iné riešenie, ako odísť do mesta, kde sa zhromaždili na uliciach a žobrali. Mestá sa čoskoro museli brániť voči takýmto pravidelným nájazdom, pričom nešlo čisto o žobrákov z okolia, ale o armády chudobných často z očividne vzdialených oblastí.“ , Ak by podmienky v mestách boli vo všeobecnosti horšie ako na vidieku, nehrnuli by sa do nich milióny ľudí. Nemecký historik ekonómie Werner Plumpe píše: „To, čo vytvorilo proletariát, nebol rozvíjajúci sa obchod ani priemysel. Vznikol samostatne v dôsledku rozsiahlej a väčšinou vidieckej nezamestnanosti. V skutočnosti industrializácia pomohla veľkému počtu ľudí uniknúť nízkej štrukturálnej zamestnanosti a chudobe a prežiť vo forme pracovnej sily. Môžeme pripustiť, že kapitalizmus išiel v ústrety chudobnému obyvateľstvu, ktoré doslova nemalo čo stratiť, ale mohlo veľa získať.“ To sa, samozrejme, vzťahovalo len na ľudí, ktorí si našli zamestnanie v mestách a boli schopní pracovať. K ostatným bol osud krutý. V Paríži vždy dávali chorých a invalidov do nemocníc. Z tých, čo boli schopní pracovať, vytvárali dvojice a zapájali ich do tvrdej, odpornej a nekonečnej driny pri čistení mestskej kanalizácie.Najväčším problémom mnohých krajín bol hlad. Vo Fínsku bol veľký hladomor v rokoch 1696 až 1697. Podľa odhadov zomrela štvrtina až tretina obyvateľstva. Aj v západnej Európe ľudia žili v neľudských podmienkach. V roku 1662 burgundskí kurfirsti hlásili kráľovi: „Vo vašej provincii tohtoročný hladomor zničil viac ako desaťtisíc rodín a tretinu obyvateľov, vrátane tých z dobrých miest, donútil jesť divoké rastliny.“ Kronikár dodáva, že „niektorí jedli ľudské mäso“. Ľudská strava pozostávala z ovsenej a iných kaší a chleba z podradnej múky, ktorý sa piekol raz za jeden alebo dva mesiace, pričom bol takmer vždy plesnivý a taký tvrdý, že v niektorých oblastiach sa musel sekať sekerou. Väčšina ľudí, vrátane tých v meste, musela prežiť s denným príjmom 2 000 kalórií, z čoho sacharidy tvorili výrazne viac ako 60-percentný podiel. Typické stravovanie prestavovalo celoživotné jedenie chleba, ešte viac chleba a kaše. Spotreba chleba bola výrazne vysoká medzi vidieckym obyvateľstvom a u najnižšej vrstvy robotníckej triedy. Podľa Legranda d’Aussy v roku 1782 jedával francúzsky robotník alebo roľník 1,4 kg chleba denne, avšaCena:
7.79 EUR s DPH
